„Keď v istý deň Ježiš učil, sedeli pri ňom farizeji a zákonníci, čo poprichádzali zo všetkých galilejských a judejských dedín i z Jeruzalema; a mal od Pána moc uzdravovať. Tu muži priniesli na nosidlách človeka, ktorý bol ochrnutý, a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť pred neho. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vyšli na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša.
Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Tu zákonníci a farizeji začali uvažovať: „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Keďže Ježiš poznal ich myšlienky, povedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: ‚Odpúšťajú sa ti hriechy,‘ alebo povedať: ‚Vstaň a choď?‘
Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ A on hneď pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov. Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci.““ Lukáš 5, 17-26
Zamýšľaš sa niekedy večer nad tým, koľko skvelých alebo fajn vecí sa ti v ten deň stalo? Ja, keď to občas spravím, som zaskočená, že namiesto vďačnosti z mojich úst často počuť šomranie, nespokojnosť a zbytočné špekulovanie o tom, čo všetko by mohlo byť lepšie. Tak strašne sme zasypaní predstavami, ako mať všetko úžasné a dokonalé, že ľahko prehliadneme drobné požehnania, ktorými nás Boh dennodenne obdarúva.
Či už je to len „šťastná náhoda“, že autobus tri minúty meškal, takže sme ho nakoniec stihli, alebo že si niekto všimol a upozornil nás, že nám z vrecka vypadli rukavice. Ja osobne som veľmi smutná z toho, akí sme v dnešnej dobe zaplavení informáciami a akoby ohlušení tým množstvom vecí a udalostí, čo sa dejú okolo nás, že z minúty na minútu zabúdame na radostné okamihy, ktoré zažívame.
Kiežby sme boli vnímavejší na Božie „pozornosti“, že by sme tak ako tí Ježišovi poslucháči v evanjeliu boli naplnení úžasom, velebili Boha a rozprávali ľuďom, aké obdivuhodné veci v našich životoch koná.
S tou dnešnou dobou ponúkajúcou nekonečný zdroj informácií je to taký veľký paradox. Oproti ľuďom z Ježišovej doby, my máme jeho slová na dosah ruky – či už v tlačenej podobe, alebo na internete –, môžeme si kedykoľvek prečítať Písmo alebo inú duchovnú literatúru. Keby sme chceli, mohli by sme sa niekoľkonásobne presýtiť duchovnou múdrosťou, no čo nám chýba, je čas a priestor na stíšenie – alebo možno len disciplína vytvoriť si ho.
V dnešnom evanjeliu čítame o veľkom zástupe ľudí, čo si prišli vypočuť Ježišovo učenie – bola to pre nich jedinečná príležitosť, ktorá sa už viac v ich živote nemusela zopakovať, preto neváhali ani chvíľu, či tam vôbec ísť. Neváhali ani tí, čo priniesli ochrnutého, a nenechali sa odradiť žiadnymi prekážkami.
Čo nám dnes bráni stretnúť sa s Ježišom?

Prečo si dobrovoľne odriekame výsadu tráviť s ním každý jeden deň a hociktorú chvíľu? Nemusíme predsa prekonávať žiadne diaľky ani sa predierať cez zástupy. Stačí len prehovoriť, stíšiť sa a počúvať alebo si otvoriť Písmo. Skúsme to teraz o čosi intenzívnejšie ako inokedy a pozorujme, aký to má dopad na naše vnútro i okolie.
Poďme oddnes začať nový trend – hovorme všetkým o dobrých veciach, ktoré sa dejú v našich životoch, nakazme ich radosťou, rozdávajme úsmevy, nech sa ľudia zamerajú na dobro v svojich životoch. Ak sa necháme zamotať do diablovej spleti klamstiev a pochybností, svojím negatívnym myslením a rozprávaním mu nahrávame a blokujeme v sebe pôsobenie Božej milosti.

Veľmi túžim po pokoji, po vymanení sa zo zhonu. Túžim, aby ma drobné radosti prežité počas dňa naplnili natoľko, že budem odolná voči prípadným ťažkostiam. Poďme do toho! S Jeho blízkosťou a milosťou to dokážeme! Nechajme sa premieňať Ježišom a vstupujme do každého nového dňa s predsavzatím všímať si dobro, hovoriť o dobrých veciach a ďakovať Bohu za všetky veľké i malé radosti, ktoré prežijeme.
Spoločný modlitebný úmysel na dnešný deň: Modlime sa spolu, aby sme si nenechali nikým a ničím vziať svoje privilégium byť kedykoľvek s Ježišom.
O autorke: Paťa Javorková je Doriankova maminka a Tiborova manželka. Je starostlivá a všímavá. Ľudia a stretnutia s priateľmi sú jej životabudičmi. Kamkoľvek príde, prinesie so sebou atmosféru radosti a vrúcnosti. V minulosti sa venovala tancu v tanečnom divadle Atak.
FOTO CREDIT 1: www.newlife-astoria.com (http://bit.ly/2jbO55L)
FOTO CREDIT 2: www.haridevote.com (http://bit.ly/2nQTWPM)